Laudácia
Andrea Gregušová,
za knihu
Nina / Tanec v zajatí dymu
Bratislava, 9. 12. 2016
Andrea Gregušová priniesla do slovenskej literatúry pre deti a mládež svieži, príjemný vetrík. Neošúchané témy, nevtieravý všadeprítomný humor... a to veľmi často popri tom, čomu hovoríme vážne veci.
Už prvá kniha Červík Ervín bola tvrdým orieškom. Rozprávku o červíkovi z jabĺčka by napísal ktokoľvek, ale knihu? A predsa taká kniha pre deti naozaj vyšla. Stalo sa to roku 2009 a za osem rokov, ktoré odvtedy uplynuli, pribudlo na konte mladej, no umelecky zrelej autorky ďalších päť kníh. V druhej v poradí, volá sa Operácia orech a iné dedkoviny, už vystupujú reálne postavy. Ale povážte – traja bratia na prázdninách a traja dedkovia. Jeden z nich nechodí, druhý nepočuje a tretí bez okuliarov nevidí. No nikto sa nikomu nevysmieva, čitateľ nenájde ani jediné slovo, ktoré by sa mohlo niekoho dotknúť. Čaká ho iba humor, pohoda a dobrodružstvo.
Kniha, ktorú dnes oceňujeme, akoby prinútila Andreu Gregušovú prestúpiť na diametrálne odlišný vlak. V diele Nina s podtitulom Tanec v zajatí dymu úspešne zakomponovala do rozprávky nielen bolestivé dozrievanie, zraniteľnosť a neistotu adolescentov, ale aj duševnú chorobu. Nina je najmladšia z troch princezien a vyrastá v kráľovstve svetla. Mala by sa tešiť zo života. Napriek tomu ju nenápadne opantá zlo stelesnené dymom – a záchrana nebude ani ľahká, ani bez následkov.
Prepáčte, pán Andersen, ale svojím spôsobom si dovolím prirovnať túto knihu k vašej tvorbe.
Neviem, ako začať o Nine, aby si si ju vedela predstaviť.
Pred pár rokmi ma osud spojil s dospievajúcim dievčatko, ks ktorým som prežil jeho duševnú chorobu. Jeho príbeh bol pre mňa život meniaci. – nenachádzam iné slovo. Nechcem zverejniť jeho meno ani iné okolnosti, sľúbila som jej to. Už je to dnes krásna mladá dáma.
Príbeh je o dospievajúcom dievčatku, najmladšej princeznej z troch dcér, dedičke trónu v Kráľovstve svetla. Svetlo je najvzácnejšia a najdôležitejšia vec pre kráľovstvo a všetkých obyvateľov. Horí. Dym je záporná postava, jej problém, ktorý ju postupne opantáva a na konci takmer zničí.
Ďalšou výraznou postavou je Svetlonos, strážca svetla. Má vychovať Ninu, napraviť ju, no v skutočnosti s sám nechá pomýliť Nininou krásou a divokosťou. No a ešte jedna postava, Slnečnica, nočná slúžka, ovplyvní príbeh a Ninin osud, rovnako ako Svetlonos.
Pokúsila som sa v príbehu o princeznej Nine vyrozprávať o zle, ktoré sa často medzi nás dostane tichučko a nepozorovane. A že niekedy naše nenápadné rozhodnutia môžu mať nečakane zlé následky.
Nina nie je zlá, chýba jej schopnosť predvídať následky. Hľadá slobodu a chce sa vymaniť z reťazí, ktorými u opantáva rodina, povinnosti, záväzky voči postaveniu, ktoré má. Túži po láske, ale sama nie je schopná ju dať. V príbehu vystupuje ako „spratek“, ktorý by si zaslúžil po zadku, no verím, že pozorný čitateľ pochopí, že je v skutočnosti iba zranená a neistá. Udalosti, ktoré spustí svojím sebeckým správaním, je ťažké vrátiť, a skutočná Nina si ponesie následky celý život.
Kritika sa celkom nevedela vyrovnať s tým, že príbeh sa nekončí klasicky, akoby dobre.
Ťažko povedať, čo s tým, keďž a skončil pravdivo.
Toňa Revajová
Laudácia
Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2015
Ján Štrasser,
za knihu rozhovorov s prozaičkou Altou Vášovou
Sledoslov
Bratislava, 9. 12. 2016
Ján Štrasser je na slovenskej literárnej scéne takmer 50 rokov. Spresnime však, že na tejto scéne nielen pobýva, ale je do nej organicky vrastený, je jej neoddeliteľnou súčasťou. Tvorba Jána Štrassera je široká a jej presahy z literatúry sa dotýkajú a ovplyvňujú aj priestor poézie, publicistiky, literárnej kritiky, prekladateľskej redaktorskej a editorskej práce, tvorby pre deti, populárnej piesne, kultivovanej zábavy. Vymenovať celé dielo Jána Štrassera by bolo náročné, každé jeho dielo po sebe zanecháva stopu v našom kultúrnom kontexte, či už ide o jeho poéziu, publicistiku, preklady z ruského jazyka alebo piesňové texty.
Dnes sme sa však pozastavili pri jednom z jeho širokého diela, pri knihe rozhovorov Sledoslov, ktorá je jednou z bravúrnych diel tohto žánru. Vybral si prozaičku Altu Vášovú, pokojnú a pokornú spisovateľku, nenápadnú svojim vystupovaním, ale bohatú jej osobným aj literárnym životom. Tvorba Alty Vášovej nie je na jedno prečítanie, jej dielo patrí medzi knihy, ktorým autorka vštepila osud čítania, nie jednorazového prečítania. Prirodzene, literatúra s osudom dlhodobého čítania, smeruje k náročnejšiemu čitateľovi a tých býva pomenej. Možno aj preto sa objavuje snaha nakuknúť do trinástej komnaty autorky a spoznať jej tajomné ingrediencie slúžiace na tvorbu kultivovanej a premýšľavej prózy. Jánovi Štrasserovi sa to s jeho obvyklou zvedavou všetečnosťou podarilo a jeho respondentka hru na pravdu prijala. Šťastie sme pritom mali my, čitatelia, – dostali sme do rúk skvelú knihu rozhovorov s nezvyčajnou obojstrannou úprimnosťou; pýtajúceho sa autora a odpovedajúcej autorky. Niekedy je v živote zaujímavé prečítať si pred výletom cestopis aby sa neznáma krajina dokázala prihovoriť cestovateľovi bez trápenia. Práve takou je kniha rozhovorov Sledoslov, je skvelým cestopisom po Vášovej osobnom aj literárnom živote a duši. Je príjemným a zároveň prekvapujúcim sprievodcom po osude prozaičky ktorý, ako to už býva, je plný zákrut, dramatických zvratov aj tichých zákutí. Sledoslov je kniha usmievavého smútku a éterickej nostalgie a to vďaka obom protagonistom, básnika a prozaičky.
Sledoslov je zároveň pätnástou knihou rozhovorov Jána Štrassera a než zbehol rok, pribudla k nim ďalšia. Ocenenie Obce slovenských spisovateľov za knihu Sledoslov chápeme tak, že si ctíme aj knihy rozhovorov, ktoré jej predchádzali. Dvojicu Štrasser - Vášová predsa len pokladáme za niečo osobité. Možno preto, že osudy žien budú niesť zakaždým čaro tajomnosti, ktoré nás tak láka.
Peter Juščák
Bratislava, 9.12.2016
Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2014
Peter Juščák - román
... a nezabudni na labute!
Človek s nádejou na ľudskosť
laudácia Mariána Hatalu
V spoločnosti často zlyhávajú obranné mechanizmy, vyvinuté v priebehu nášho kultúrneho a civilizačného úsilia, a odpor k násiliu stráca na účinku. Akoby kolektívnou potrebou bola deštrukcia medziľudských vzťahov a ich degradácia na úroveň mocenských pomerov, v ktorých špecifické podmienky uvoľňujú potenciál násilia. Človek sa vtedy stáva bezmennou obeťou, súc degradovaný na skratku, napríklad G 211. Tak znelo celé meno hlavnej postavy románu Ireny Kalaschovej, odsúdenej na mnohoročné nútené práce v tábore pri rieke Kolyma na Sibíri.
Človek sa vtedy stáva dozorkyňou Paraskou – fanatickou služobníčkou onoho epochálneho sociálneho experimentu, v ktorom je „mravné všetko, čo slúži veci komunizmu“. Paraska teda zbičuje i listy, ktorými väzenkyne oznamujú príbuzným svoje prepustenie z lágru. Ozvenu jej korbáča ešte násobí ozvena výstrelu z pušky namierenej na labuť. Labuť, smrteľne zranená, pozvoľna klesá, pantomimicky stvárňovaná väzenkyňou – herečkou menom Katalin. Boha niet, konštatuje Poľka Danuta, účastníčka varšavského povstania. Áno, on sa zavše stratí, len čo ho začneme vylepšovať. Ako inak – k obrazu svojmu.
Juščákova reflexia doby a jej ľudí na pôdoryse viacerých príbehov predstavuje vo svojom celku úctyhodný literárny výkon. Filozofujúce a psychologizujúce úvahy sú namieste, rozbiehavosť a zbiehavosť autorskej reči sa ako kompozičné princípy nachádzajú vo vzájomnej rovnováhe a majú logickú súdržnosť a súvzťažnosť. Dialógy nesú všetky znaky vnútornej dynamiky a naturalistické prvky sa striedajú s pôsobivými poetickými opismi, akoby pochádzali z výrazového registra básnickej autority.
Podľa Rakúšana Hermanna Brocha človek v časoch zatmenia a pomätenia mysle prerušuje svoju väzbu na nekonečné a absolútne. No každý individuálny zápas za zachovanie ľudskej dôstojnosti a nádeje v bezútešnom čase, každá nezlomná túžba po slobode takéto spojenie obnovuje. Aby z neho znovu a znovu vyplynul neodňateľný záväzok: byť ľudský v každom spoločenskom poriadku. Aby trval zázrak ľudskej existencie a budovanie, to značí: zmnožovanie jednoty hodnôt.
Ľudskosť je totiž súčasťou základnej životnej situácie Človeka. Akokoľvek sa to v niektorých dejinných zlomoch javí ako priveľmi odvážne, trúfalé a naskrze nereálne očakávanie.
Takéto hlavné posolstvo sprostredkúva dnes právom ocenená, proti zabúdaniu napísaná kniha Petra Juščáka ...a nezabudni na labute! Podistým na ňu možno vztiahnuť myšlienku F. M. Dostojevského: „Všetci sme zodpovední za všetkých. Za všetkých ľudí predovšetkým. A ja väčšmi než všetci ostatní.“
Marián Hatala
V Bratislave, dňa 18.11. 2015
Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2013
Braňo Hochel - zbierka poviedok
ThE ABBA, alebo Tato je tatut!,
Vydavateľstvo Pectus, 2013
Laudácia Petra Juščáka
Zbierka poviedok Braňa Hochela s nezvyčajným názvom nás uvádza do rozmarného sveta konca šesťdesiatych, útrpných sedemdesiatych rokov, dusivých osemdesiatych a potom tých, čo nastali po novembri 1989. Samotný názov knihy akoby rámcoval sled poviedkových udalostí a ducha zbierky. Ducha pripomínam zámerne, pretože od úvodných poviedok s výraznou ThE ABBA sa onen duch postupne premieňa, mení, tak ako plynie život každého človeka, spisovateľa nevynímajúc.
Ktoré príbehy sú rozmarnejšie ako tie z čias socialistickej základnej vojenskej služby? Veď z odstupom času tragické chvíle vojenčiny vyblednú a tie veselšie nadobudnú komické, faunovské, aj magické vlastnosti do tej miery, že pri chvíľke nepozornosti človek s modrou knižkou by bývalým vojakom mohol dokonca aj závidieť. Komédia okolo naháňania zbeha THE ABBA je zábavná. Zároveň poúča o tom, že vzoprenie sa zákonom možno priviesť vrchnosť, aj vojenskú, do stavu zúfalstva a beznádeje. Rezignovaná rómska pospolitosť pravidelne vystavuje túto kartu spoločnosti v ktorej žije, robí to aj dnes a robila to aj v časoch tzv. socializmu. S odstupom času odpor vojaka Lakatoša voči nepríjemným zákonom pôsobí sympaticky aj preto, že v príbehu vyvolal celý rad absurdných situácií a čitateľ sa v nich môže vyžívať spolu s autorom.
S Hochelovým rozprávačom sa cez poviedkové príbehy prechádzame najmä po Bratislave, ticho kráčame po nekonečných chodbách Filozofickej fakulty a načúvame, ako za dverami pracovní klokoce socialistický, neskôr postsocialistický a napokon post-postsocialistický život, ktorý v závere nie a nie opustiť staré dobré korene starého dobrého nezodpovedného socíku. V školských poviedkach cítime onoho ducha, ktorý si hľadá bezbolestné miesto v novej spoločnosti, podľa možnosti tak, aby sa nič z pôvodného ponevierania a bezstarostného napredovania ku krajším zajtrajškom nestratilo. Aj tu sa objavuje Hochelov zmysel pre komickosť situácie. Nič násilné, nič opisné, nič preverbalizované v zmysle sileného humoru. Rozprávač je ironický a poriadne kritický k svojmu okoliu, rovnako kritický je však aj sám k sebe a sebairónia je miestami zastúpená tak silne, že zvyšuje čitateľské sympatie bez ohľadu na prešľapy hrdinov a ich neustále potkýnanie v bludisku reality.
Ak som spomenul, že názov knihy rámcuje ducha zbierky, potom pripomeniem druhú časť názvu – Tato je tatut. Je to sympatická detská slovná prešmyčka, ktorú rozprávač objavuje, počúvajúc svoju malú dcérku. Nevdojak vyslovený detský slovný objav – mama je mamut, tato je tatut – naráža na protichodné prúdy valiace sa záverečnými textami autora. Detská nevinnosť spojená s objavovaním sveta, s objavovaním nových slov, nových vzťahov naráža na rozprávačovo životné poznanie. A najmä na hrdinovo rozjímanie o jeho dusivej chorobe a o tom, čo bude „potom“. V tejto časti sa bezstarostný duch rozmarného sveta zmenil na ťaživé poznanie, že svet si bude kráčať ďalej, rozmarne aj tragicky, veselo i smutne a čas sa nepristaví nad tragickým osudom Hochelovho hrdinu, pretože jednoducho na to nemá čas. Predposledná poviedka Extrémna panika je bolestne obnažujúcim schematickým záznamom všedných dní hrdinu. Hochelov hrdina napriek všetkej beznádeji rekapituluje, spomína, pozoruje – krátko, stroho, zničujúco, až to vyráža dych. Záverečný text je skôr poéziou v próze. Rýchle náčrty reflexií, vety s tajomnými významami, spomienky, bolesť, premáhanie, chytanie okamihov šťastia, výkriky, volanie do prázdna... Irónia sa dávno vytratila a premenila sa na konštatovania starých právd starých rozprávačov.
Braňo Hochel napísal mimoriadne pôsobivú knihu poviedok. Vyznieva ako rozprávačov životný román, putujúci príbeh od bezstarostnej mladosti po existenciálne otázky starnúceho muža, sužovaného ťažkou chorobou. Je to pozoruhodné čítanie, ku ktorému čitateľa priťahuje akási zvláštna sila a núti ho, aby sa k textom zbierky vracal znova a znova.
Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2012
Toňa Revajová - Johanka v Zapadáčiku, Zlom väz, Johanka
Laudácia Petra Naščáka
Nájsť v dnešných časoch silnej komercializácie knižnej produkcie pre mládež titul, ktorý by na jednej strane poskytol pútavé, zapamätateľné čítanie a vtesnal sa do kritérií umeleckej beletristiky na strane druhej, sa javí ako nemálo náročná úloha. O to väčšie je prekvapenie s príjemným pocitom zadosťučinenia, keď sa takýto priam husársky kúsok podarí. Nehovoriac o skutočnosti, že by mohlo ísť hneď o tituly dva. Našťastie, podarilo sa. Sú to romány Johanka v Zapadáčiku s pokračovaním Zlom väz, Johanka! Ich pôvodcom je skúsená prozaička a redaktorka – znalkyňa „násťročných“ duší. V dilógii ukázala, že aj slovenský dievčenský román dokáže konkurovať masovej zahraničnej produkcii žánrov pre mládež, dokonca ich v mnohom prevýšiť. Podarilo sa jej to najmä vďaka výborne zvládnutej koncepcii desaťročnej hrdinky Johanky Juraškovej, ktorú možno označiť za prototyp protagonistky tohto žánru. Čo čitateľkám ponúka? Ocitnúť sa po boku hrdinky príbehu, či rovno sa ňou stať, stotožniť sa s jej pocitmi, tešiť sa z jej úspechov, zasmiať sa nad trapasmi, ale aj poplakať si nad strasťami a hlavybôľmi, ktorých má každá dospievajúca dievčina neúrekom. Johanka je totiž inteligentná a má zmysel pre humor, je obetavá, empatická a najmä všetko zvláda s neuveriteľným nadhľadom, hoci je postavená pred mnohé vážne životné zmeny a dilemy. Autorka jednoducho neustále triafa tú správnu citovú strunu. No najväčšia hodnota knižiek o Johanke zo Zapadáčika spočíva nepochybne vo vytváraní mravných vzorov bez nudnej a nápadne vytŕčajúcej didaktickosti, či v konštrukcii širokej panorámy spoločenských vzťahov. Je napríklad úžasné sledovať, ako hrdinka chápe náročnosť úlohy slobodnej matky – sama sa ponúka, že bračeka prebalí, nakŕmi či uspí, aby si mama mohla vychutnať svoju „oddychovú šálku kávy“. Úprimnou láskavosťou a presvedčivosťou zase prekypujú ranné rozhovory matky a dcéry pri káve a kakavku, Johankine túlenie sa a „mamina pusa do vlasov“. Nič tu však nie je prehnané. V istom zmysle autorka nadväzuje na posolstvo spoločenskej prózy zlatých 60. rokov, ale s tým rozdielom, že texty okoreňuje tak prepotrebným optimizmom a zmyslom pre humor, ktorými vážne témy nadľahčuje. Zapadáčik, ktorý je „ešte štyri kilometre za Zapadákom“, je vskutku originálnym a komicky pôsobiacim priestorom, kde ani taká latrína (s ktorou sa Johankina rodina musí chtiac-nechtiac vysporiadať) nemôže pokaziť výsledný dojem. A ak spomenieme aj jeden z najosviežujúcejších prvkov týchto knižiek – prítomnosť dvojročného Johankinho brata Samka („Usomhojka“), ktorý vždy s detsky úprimným úsmevom preruší akékoľvek pokusy o vážne rozhovory matky a dcéry spontánnym výkrikom „Usom hojééé! Usom hojééé!“, alebo len skonštatuje „Úpne suchá piénka.“, o humore nemôže byť pochýb. Autorka totiž vie, ako na čitateľa, vie, akou rečou sa mu má prihovoriť, vie, aké problémy ho trápia. A tak sa k čitateľovi dostávajú dva plnohodnotné romány pre dievčatá, v ktorých víťazí silný epický príbeh so sympatickými postavami, naplnený hodnotami, bez ktorých by svet nemohol fungovať.
Peter Naščák
Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2011
Daniel Pastirčák – Mini mýty
Laudácia Toni Revajovej
„Čitateľovi predkladáme pomerne bizarný literárny produkt. Publikovaný text totiž pochádza pravdepodobne z niekoľkých navzájom závislých prameňov, i keď hypotéza, že má svoj pôvod v jedinom na sebe nezávislom prameni, sa tiež úplne vylúčiť nedá. Ide o súbor literárnych útvarov prevažne mytologického charakteru.“ Takto napísal zostavovateľ na úvod tohto „bizarného produktu“, ktorý by sa s trochou fantázie dal pomenovať aj slovenskejšie – ako zvláštnosť či svojráznosť.
čitateľ zisťuje, že v rukách má vlastne dve knihy: Malé mýty a Malý epos. Ak si nedá pozor, Malé mýty ohraničené a uzavreté myšlienkovo i postavami ho po prečítaní niekoľkých viet zhltnú, vtiahnu do seba, donútia počúvať tisíceré zvuky a premýšľať o skutočnostiach, na ktoré možno ešte nikdy nepomyslel.
Nie, že by kniha nemala dej. Na začiatku stoja dvaja mladí ľudia pred hlbokým a tichým morom; nevedia, že je to more a oni sami sú súčasťou stvorenia sveta... respektíve tejto verzie stvorenia sveta. A tak si pridelia mená Aja a Aty a začnú spoznávať – najprv sami seba, potom svet, ktorý ich obklopuje. Pomenúvajú veci, zvieratá, deje. Spievajú. Vyrábajú si hudobné nástroje. Nájdu jaskyňu a prispôsobia ju svojim potrebám – a ako plynie čas, prepadnú práci tak, ako len človek dokáže. Onedlho majú dom a terasu s výhľadom na more, záhradu a pestujú ovocie a zeleninu a v ohradách chovajú zvieratá... V jaskyni urobia malé miestnosti, v ktorých uskladňujú obilie, ovocie, zeleninu, pálenku a víno. (Je možné, že to boli Slováci, lebo: „Aty a Aja v práci našli nový zdroj potešenia. Začínali na úsvite a pracovali až do večera.“ A inde: „Keď sa práca skončila, nevedeli čo so sebou.“) Znamená to však aj izoláciu od vonkajšieho sveta. Autor to vyjadril jedinou stručnou vetou: „Už sa nekúpu v mori ani v jazere.“ Aja a Aty sú možno postavy z ďalekej minulosti, určite to však nie sú primitívni pravekí ľudia, ako si ich predstavujeme dnes. Dokážu o seba postarať, premýšľajú, tešia sa, cítia k sebe lásku, sú schopní rozprávať sa o problémoch i o citoch. Keď po hlbokom a bytostnom porozumení prichádza aj „chlad v objatí“, vedia ho spoznať i pomenovať. No ostávajú spolu až do smrti a zanechávajú svetu hojné potomstvo. Aspoň teda... na svojom konci sveta. A kedyže to bolo? Podľa najnovších výskumov je flauta stará štyridsaťtisíc rokov. Nuž, hádam vtedy.
V Malých mýtoch podľa viacerých náznakov tušíme, že postavy – alebo mnohé z postáv – môžu byť potomkami Aje a Atyho. Rovnako ako oni evidentne vidia, počujú a cítia viac ako my: ľudia tretieho tisícročia. Už to však nie sú uveriteľné postavy, napokon, v mýtoch to ani nikto nečaká. Je tam vtip, sex, krutosť i to, čomu dnes hovoríme horor. To všetko ukryté či pritajené v Pastirčákových excelentných vetách a príbehoch.
Prečítajte si, veľmi odporúčam.
Toňa Revajová
V osobe Daniela Pastirčáka sa skrýva viacero dimenzií. Vieme, že ide o prozaika, básnika, esejistu, kazateľa, prekladateľa a naviac – výtvarníka. Ocenené dielo v sebe skrýva viac ako len knihu próz. Je zároveň poéziou, esejou, filozofiou. Je svedectvom šírky osobnosti oceneného. Sme radi, že sme našou cenou mohli poukázať nielen na zaujímavé dielo ale aj na mimo literárnu osobnosť Daniela Pastirčáka.
14.11.2012 Bratislava
Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2010
Kol: Kde sme? Mentálne mapy Slovenska
Vydal Kalligram, Bratislava 2010, editori: Martin Bútora, Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová
Laudácia prednesená pri odovzdávaní Ceny Obce spisovateľov Slovenska
Od novembra 1989 uplynulo viac ako dvadsať rokov a za ten čas naša spoločnosť prešla kus neľahkej cesty. Mnohí intelektuáli predvídali úskalia zbavovania sa pút totalitnej spoločnosti, no obsiahnuť číhajúce zložitosti nášho malého sveta v kontexte toho veľkého bolo zaiste aj nad rámec prorokov.
Štyria editori - Martin Bútora, Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová a spolu s nimi štyridsať autorov - sa obzreli späť a vytvorili skvelý obraz o tom ako vyzerala naša cesta. Kde sa začala, akými zákrutami sa vinula a kde sa po dvadsiatich rokoch slovenská spoločnosť ocitla.
Kniha Kde sme? Mentálne mapy Slovenska obsadila v slovenskej literatúre faktu pozoruhodné miesto. Nie je to len tým, že štyridsiatka autorov patrí medzi odbornú špičku na Slovensku, ale najmä ich brilantným výkonom pri hodnotení predostretej témy. Snaha zachytiť čo najširší obraz spoločnosti v rôznych turbulenciách prvej i druhej dekády nášho vývoja priniesla oveľa viac tém, než je zúčastnených autorov. Každý príspevok od štyridsiatich z autorov by si zaslúžil osobitné pojednanie. Spomeniem teda aspoň nahrubo v titulkoch – história novembrových udalostí, cesta od novembra po dnešok očami historika, politické strany, voliči, právny štát, zahraničná politika, Európska únia, spor o charakter štátu, ekonomické zmeny, boj s korupciou, cirkvi, národnostné menšiny a Rómovia, médiá, jazyk, rodová rovnosť, divadlo, umenie, literatúra, hudba, film, voľný čas a aj pohľad na našu povahu zvonku.
Ocenili sme nielen šírku záberu autorského tímu, nielen hĺbku poznania s akou sa ujal svojej práce, ale aj takú zdanlivo nenápadnú skutočnosť a to je tón knihy Kde sme? Mentálne mapy Slovenska. Štyridsiatku autorov totiž spája vecný tón pri hodnotení uplynulých udalostí, nech už to boli udalosti slávne, rozpačité alebo, povedzme to rovno - hanebné. A opäť, nie je to len vecnosť, ale zároveň aj istý druh ušľachtilej nonšalantnosti pri analýze mnohých trhlín na slovenskej ceste za demokraciou. Nikto z našej histórie trhliny nevymaže; pravda ostane pravdou a lož lžou. Poznamenám, že je nevyhnutné vracať sa k nim s objektívnym a objektivizujúcim pohľadom, pretože toto je povinnosťou intelektuála. Kto iný vie ukázať na falošné mýty a riziká ich pestovania?
Ak hovorím, že kniha ako celok je skvelým pohľadom na dvadsať rokov späť, nedá mi aby som nespomenul aspoň pár mien ako Milan Zemko, Dušan Kováč, Martin Šimečka, Martin Porubjak, Eugen Jurzica, Zuzana Bartošová, Jana Juráňová... Ťažko sa mi vzdoruje túžbe pripomenúť texty s istým emotívnym nábojom, preto jej podľahnem a spomeniem aspoň autorov ako Milan Žitný, Janet Livingstone, Tom Nicholson, Andrej Bán. Títo na pozadí iných erudovaných textov hovoria o zápasiacom, ale aj zlyhávajúcom človeku vo víre udalostí dvoch desaťročí. Pozoruhodný je pohľad príchodzích, tak nazývam autorov pôvodom zo zahraničia, ktorí už dávno patria do slovenského kontextu – vyslovili sa o nás takých akí sme. Vďaka za úprimnosť.
Kde sa píše pravdivo, tam sa číta neľahko. Možno to postrehnúť v historických aj politických pojednaniach, pri udalostiach, ktoré otriasli časťou našej verejnosti, pričom kniha Kde sme? Mentálne mapy Slovenska nastavila zrkadlo.
Ako budeme vyzerať o rok, o desať, o dvadsať rokov, nezáleží na zrkadlách, ale na nás, na všetkých občanoch našej spoločnosti. Ako píše Martin Bútora v úvode knihy: „...vieme iba jedno, príležitostí konať dobro bude toľko, že by nám na to nestačilo ani desať životov.“
Blahoželám.
Peter Juščák
Predseda Obce spisovateľov Slovenska
Bratislava 3.11. 2011
,,
Cena Obce spisovateľov Slovenska za rok 2007
Irena Brežná: Na slepačích krídlach
Laudácia - Peter Juščák
Vyd. Aspekt, záujmové združenie žien, Bratislava
Za titulom knihy Ireny Brežnej, „Na slepačích krídlach“ od slovenskej spisovateľky žijúcej vo Švajčiarsku sa skrýva pozoruhodný text, vysoko prevyšujúci všetky dostupné asociácie plynúce z názvu knihy. Knihu by sme mohli nazvať reťazou fejtónov, poviedkovým pásmom, či dynamickým románom. Podstatný je však skvelý literárny návrat do 50 tych rokov v Československu. Do bizarného obdobia temna videného optikou radostnej dievčenskej dušičky, plnej najlepších očakávaní od rodičov, starých rodičov, súdružiek učiteliek, množstva pomenovaných i nepomenovaných figúr, pouličných ľudkov i nebotyčných súdruhov.
Dušička malej hrdinky modelovaná materinskou láskou a láskou celej rodiny vníma temný svet upevňujúcej sa totality priamočiaro, tak ako to káže sediment jej poctivej rodinnej výchovy. Dokonca aj v čase keď sa matka náhle vytratí zo života dcéry a pobudne vo väzení, ako sa v tých časoch zvykli vytratiť mnohí a mnohí.
Svet malej hrdinky sa v tejto dramatickej chvíli nezrúti, možno len potemnie, nadobudne tajomnejší rozmer, a objavovanie života pokračuje. Prechádzka čarovným detstvom sa uzatvára smrťou diktátora, náhlej zmeny vecí nemenných a príchodom matky z väzenia.
Spisovateľkino rozprávanie v polohe detskej rozprávačky je už poznačené autorkinou skúsenosťou – ľudskou i autorskou. Táto kombinácia s bravúrnou štylistikou sa podieľala na texte s bytostne prítomnými viacerými plánmi – od humoristickej polohy, cez sarkastické šľahy, filozofické úvahy, smutnosmiešne obrazy doby, nostalgické pripomienky dávno zašlých čias: čias berúcich zo sebou nie krásu čudesnej doby, ale mladosť človeka, či už naplnenú alebo nenaplnenú, zmysluplnú alebo chaotickú.
Irena Brežná sa predstavila skvelým textom, bystrým a vtipným, uvažujúcim a filozofujúcim o detstve v čase neslobody, ľahkým perom nás vrátila do doby plnej absurdností, schválností, diktovanej nepohody zapísanej v každom z nás, zakaždým inak a iným spôsobom. Napriek tomu kniha na Slepačích krídlach je čítanie na kedykoľvek, na ktorejkoľvek strane.