Ad.: P. E. N.: slovenský príbeh (20. 9.)
Píše bývalý predseda SC PEN Gustáv Murín
Tak je mi to ľúto! Zajac si raz za päť rokov spomenie na PEN len preto, aby si zo samochvály postavil pomník. To by neprekážalo, keby zároveň nemal nutkavú túžbu k výrokom ako „v roku 1998 sa Slovenského centra zmocnil G. M. a podupal všetky jeho zásady“. Ale veď v tom roku som vo vedení vôbec nebol! To až v roku 2000 som ho zachraňoval, keď ho úplný nezáujem „zajacovcov“ o zásady PEN priviedol ku krachu a na kongrese v Moskve už bolo pripravené jeho zrušenie.
V rokoch 1998 – 2000 sa totiž Zajac a spol. o PEN nezaujímali, zlákala ich politika, ale tiež nedovolili nikomu inému, aby s tým niečo urobil a tak výbor, ktorého sa zmocnili, vôbec nefungoval. Už keď som v roku 1994 začal ako jediný v celej histórii SC PEN svoju desaťročnú prácu v najdôležitejšej komisii pre ohrozených spisovateľov, mi bolo čudné, že toho pána v PEN nikto nepozná. Ako by mohol, keď krátko po založení centra si ho (napríklad aj s jemu blízkym tzv. častuškárom – bývalým členom a ospevovačom strany, ktorá PEN zakázala!) fakticky privatizovali a odignorovali vedenie v Londýne i ostatné kolegiálne centrá.
Keď som sa ešte v tom roku stal tajomníkom, zistil som, že Zajac nikdy nezaplatil členské, ale iných pre túto klauzulu z PEN vyhadzovali (napríklad aj Vincenta Šikulu, jediného nášho držiteľa medzinárodnej ceny PEN za prózu)! To, že musel Zajac doplatiť späť členské za päť rokov, mi iste nikdy nezabudne. A ani to, že keď v roku 2000 opustili centrum v ruinách, postavili sme ho s pomocou Tomáša Janovica, Václava Šuplatu a ďalších aj proti ich vôli na nohy.
Po návrate z PEN kongresu, kde nás po rokoch neexistencie vďaka mojim zásluhám znovu akceptovali, ma totiž čakal šok, keď som sa dozvedel, že „ktosi“ medzičasom obvolal členov dočasného výboru, aby PEN na Slovensku nechali padnúť. Nenechali sme, naopak, počas môjho vedenia sme boli jednou z najaktívnejších, a preto aj najuznávanejších súčastí medzinárodnej rodiny PEN. Veď aj preto som bol ako jediný v dejinách SC PEN trikrát riadne zvolený za jeho predsedu. A na rozdiel od Zajaca som sa nevyparil ako teplý vzduch, ale z tohto centra v roku 2011 rázne vystúpil potom, čo sa dostalo do rúk literárneho suterénu spolu s barovými hráčmi a diplomatmi na jedno použitie, najnovšie aj pokútnymi rozpredávačmi literárneho majetku. Svoju prácu pre medzinárodný PEN som však, na rozdiel od Zajaca, nikdy neprerušil a o pár dní odchádzam ako oficiálny delegát na PEN kongres do Biškeku. Aká smola pre pána Zajaca, že si toho o jeho neslávnom bašovaní v PEN pamätáme toľko, ba ešte viac...