Marián Hatala - Buď stojaté vody alebo kalné
Spisovateľ je vnútorným ustrojením individualista a solitér. Na to, aby písal, nepotrebuje stavovské organizácie. Ba na to, aby písal dobre – za predpokladu, že má talent – nesmie kalkulovať s odozvou napísaného diela. Na javisku svojej veže zo slonoviny by mal stáť ako herec, ktorému sa publikum zlieva do tmavej masy. Nevidí ho a už vonkoncom nerozoznáva jednotlivcov.
Napriek tomu je v jeho záujme, aby sa organizoval, prípadne, aby sám pomáhal iným organizovať to, čomu sa zvykne vravieť literárna prevádzka. Lenže práve tu je nateraz neodvaliteľný kameň úrazu. Spisovateľ dobrovoľne, ľahkomyseľne vypratal verejný priestor, a tým veci a deje, ktoré sa v ňom bezprostredne, aktuálne odohrávajú, a aj jeho bytostne týkajú. Nahradil ho vlastnou tvorbou. Nuž sa priestor plní tými, čo iba čakajú na príležitosť hovoriť a konať za iných. Pravdaže, v ich záujme, hoci pravda je inde: „angažovanie sa“ týchto „čakateľov“ umožňuje len a len nezáujem mlčanlivých a nečinných, ich ľahostajnosť a apatia. Vďaka tomuto stavu sa k dôležitým funkciám v politike a kultúre dostávajú ľudia víťazného priemeru a podpriemeru, náhradníci náhradníkov z tej najhoršej kádrovej rezervy. Dôvody tohto stavu sú pritom odnepamäti rovnaké: ´Vydržme, nie je to až také vážne, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak sa aj ozvem, beztak sa nič nezmení. Nech začnú iní, ja sa pridám. Ozvem sa, pridám sa, len čo bude nádej, že sa spoločná vec podarí...´ Skrátka, niet v súčasnosti mnoho dôvodov vidieť v spisovateľoch ľudí kritického ducha, občanov so zvýšenou mierou politickej kultúry a citlivosti.
A tak sa stalo, že naše stojaté literárne vody sa zmenili na kalné. Preto na mimoriadnom zasadnutí Rady Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia štyroch organizácií zo šiestich (Obec spisovateľov Slovenska, Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku, Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku a Klub nezávislých spisovateľov), traja štatutári odvolali Ľubomíra Beláka z funkcie predsedu Rady AOSS. V súlade s protokolárnym poriadkom a s dodatkom k stanovám asociácie, prijatým v máji roku 2012.
Hlavným dôvodom odvolania bola strata dôvery, konkrétnejšie: predsedovo dlhodobé „zamlčiavanie informácií o predaji časti budovy na Laurinskej 2 a o transakciách súvisiacich s takto získanými finančnými prostriedkami“. A jeho vytrvalé odmietanie všetkých pokusov o kontrolu svojho „účinkovania“, čiže správy spoločných vecí, ktorej porozumel ako službe sebe samému a hŕstke svojich kamarátov.
Keďže Ľubomír Belák neprijal uznesenie Rady, koncom augusta tri členské organizácie ohlásili zámer vystúpiť z AOSS, ktorá podľa nich „nie je schopná zabezpečiť rovnoprávne postavenie združených spisovateľských organizácií“. Okrem toho požiadali o vytvorenie kontrolnej, revíznej a delimitačnej komisie.
Stav, v ktorom sa ocitla slovenská spisovateľská obec, nie je len chvíľkovým vychýlením či vykĺbením z normálu, ale abnormalitou vyplývajúcou z logiky veci. Ukazuje sa, že jedinou možnosťou, ako sa jej vzoprieť a nespreneveriť sa poslaniu, ktoré prirodzene vyplynulo z politických a spoločenských zmien u nás po Novembri ´89, je práve zdanlivo radikálne riešenie troch spisovateľských organizácií, rozhodnutých ísť vlastnou cestou. Na obavy nie je dôvod ani čas:
ak každá cesta vzniká tým, že po nej začneme kráčať, táto je dláždená projektmi vyzývajúcimi k spolupráci, úsilím o napravenie nelichotivej povesti domáceho spisovateľského cechu a o zvýšenie jeho čoraz nižšej spoločenskej prestíže.
Marián Hatala