Martin Kasarda - PREČ SO SPISOVATEĽMI, NECH ŽIJÚ ČITATELIA!

Hoďte už do koša predstavu, že spisovateľ je človek trpiaci pri pôrode viet, že básnik hľadá zmysel bytia zakliaty v metaforách, že románopisec žmýka kameň súčasnosti hľadajúc zmysel života. Spisovateľ dneška je len vtedy spisovateľom, keď vie nahlasť čítať.

V starom bradatom ruskom vtipe sa raz redakor vydavateľstva pýta nádejného spisovateľa, či čítal Puškina. Ja nečitáteľ, ja pisáteľ, odpovedal bohém. Nuž, Puškina dnes už asi nečíta nikto, ale situácia sa dramaticky zmenila. Spisovateľ dnes nemusí vedieť písať. Musí vedieť čítať. A to verejne a nahlas, tiché čítanie je totiž demodé. Z čitateľov sa stali asi negramotní poslucháči, keď nechcú prevádzať akt tichej meditatívnej kontemplácie nad textom, ale chcú text počuť a najlepšie v neohrabanej autorskej interpretácii amatérskeho čitateľa, ktorý ho aj napísal.

Je to nepochybne rozdiel medzi ideálom minulosti, teda spisovateľom ošľahaným vetrom kaviarenských ventilátorov, ktorý si ohryzenou ceruzkou zapisuje slovné spojenia na útržky papiera, aby z nich doma zlepil dielo. Spisovateľ s pohárom whisky, šálkou kávy a cintorínom cigariet pri ošarpanom písacom stroji zahynul. Dnes je spisovateľ postavička, ktorá sa musí v prvom rade ukazovať čitateľom ako cvičená opička, inak by si knihychtivé fanynky asi nekúpili jeho produkt. Mysliasi to svorne všetci vydavatelia, ktorí svojich spisovatelíkov dovedú na neviditeľnom obojku vety musíš,to je marketing a podpora predaja. Zvláštne, prečo riaditeľ jogurtárne nechodí verejne jesť jogurty a prečo spisovateľ svoju tvorbu predstavovať musí.

Pred pár dňami sa našou krajinkou, ktorá má morfologický základ slova Slovo v názve a teda sa tvári, že si Slovo váži, či už bolo na počiatku, alebo bude na konci, prehnal zamýšľaný uragán literárneho megafestivalu. Rozumej – ukazovanie spisovateľov čitateľom a nútenie samotárov aby sa odvážili predstúpiť pred verejnosť a svojim neškoleným, amatérskym hlasom prečítali za hrsť svojich viet. Započul som vo verejnoprávnom rozhlase pani riaditeľku festivalu, ako sa teší, že síce návštevnosť nebola veľká, ale pár ľudí prišlo, niekde aj desiatky. A literatúru tvorivo festival vyviezol aj kdesi do pekla hlavnej stanice. Isto si to miestni zberatelia špakov užili počúvajúc niektorého z básnikov trasľavým hlasom riekať svoje riekanky. Literárny festival si dal za cieľ propagovať domorodú tvorbu, akoby spisovatelia boli divným kmeňom ukrytým v pralese našej divotvornej hyperkonzumnej kapitalistickej prítomnosti a plietli tam svoje vety ako korálky na predaj náhodným turistom, ktorí chcú zažiť nejakú adrenalínovú atrakciu, zoskočiť padákom, ľahnúť si na koľaje vlaku či vidieť živého domorodého spisovateľa.To, že sa na úbohého spisovateľa či –teľku, aby sme boli genderfeministicky vyvážení, príde pozrieť 15 ľudí, z toho 10 nenáhodných kamarátov a rodinných priateľov, ktorí si knihu aj tak nekúpia, lebo ju už od autora dostali aj s venovaním, je neekonomicky nepodstatné. Vydavateľstvo naplnilo svoju kolonkumarketingu podľa vzoru 21. storočia, ukázalo, akého exota vydáva. A festival, v ktorom sa utopili desaťtisíce eur v rukách organizátorov, si odfajkol nultý úspešný ročník, hádam sa podarí odmaďaričovať na budúci rok ešte viac pod nálepkou propagácie národnej literatúry. Spisovatelia – ak nerátame tých nespisovateľských ochranárov, čo sa za tiežspisovateľov vyhlasujú aspoň členstvom v nejakom tom obskúrnom spolku či literárnej inštitúcii a ktorí humbuk organizovali – si však z peňazí neodniesli nič. Načo aj, oni propagovali svoje diela, môžu byť radi, že im veličenstvo štát umožnil takúto festivaliádu. Škoda že niet Záborského, Faustiáda by mohla mať pokračovanie.

Ale literárny marketing bdie nad spisbou ďalej. O pár dní tu máme prvý veľký vianočný obchodný štvordeň – festival predaja kníh nazvaný Bibliotéka, počas ktorého sa v nenásytnom areáli žralokov slovenského výstavníctva opäť bude čítať literatúra. Pod stromček kniha patrí, to je fajn, ale aby sme nalákali čitateľov, treba im ukázať celkom živých spisovateľov. Bo keď čitateľ neuvidí spisovateľa, knihuani nekúpi. Marketing literárnej tvorby má svoje desivé pravidlá. A tak si ku kupovaniu knižiek od Ježiška už môžete pribaliť zážitok toho, že uvidíte živého spisovateľa, ktorý – opäť zadarmo, veď propaguje svoju knižku, prečo by mal mať zaplatené za svoj pracovný výkon, ktorý je navyše horší ako výkon amatérskeho herca – bude jachtavo čítať v túžbe započuť aspoň za gáblik smiechu. Čítanie vlastnej tvorby pokračuje následnou nenútenou besedizáciou. Moderátor akcie kladie vtipné otázky - tak majstre, ako sa vám tvorilo, kde ste prišli na ten skvelý nápad na strane šesťdesiat tri, kde malá lienka lezie po lone hrdinky a ktoré postavy sú z naozajstného života a nesú vaše autobiografické prvky? Spisovateľ sa snaží vtipne odpovedať žmurkajúc na nadšené publikum a lapajúc po každom hlasnejšom smiechu. Smejte sa, prosím, ak tam budete, urobí mu to radosť.

Možno by marketéri mohli pokročiť o chlp ďalej a ukázať spisovateľa priamo pri tom, ako píše. Posadia svoje zvieratko k počítaču, dajú mu za kalíštek drienkovice či pariacu sa šálku kávy a šup, píš. A my sa budeme zbožne dívať. Ako kladie písmenko k písmenku, slovo k slovu, riadok k riadku. V tíšine, svätom pokoji. A po hodinke, dvoch, sa spisovateľ ukloní a odíde sa vymočiť.