Nestačí len nesúhlasiť
Marián Hatala -
Román Zelený stan od Ludmily Ulickej sa začína citátom z listu, ktorý v roku 1952 napísal Boris Pasternak Varlamovi Šalamovovi: „Neutešujte sa nespravodlivosťou doby. Jej mravná nespravodlivosť z nás ešte nerobí spravodlivých, jej neľudskosť nestačí, aby sme boli ľuďmi už len tým, že s ňou nesúhlasíme.“
Priateľ Janukovyč
Spomenul som si na túto myšlienku, keď som v denníku Pravda čítal rozhovor s Petrom Weisenbacherom, riaditeľom Inštitútu ľudských práv, ktorý reagoval na nástup extrémizmu na Slovensku, v poslednom období azda najlepšie zosobnený Marianom Kotlebom, čo bruchom drhne o zem, podliezajúc najnižší možný prah tunajšej politickej kultúry. Tejto disciplíne sa naplno venoval ako extrémista, korzujúc v uniforme na nerozoznanie od uniformy Hlinkovej gardy z čias vojnového Slovenského štátu. Popritom bol vždy pripravený spraviť poriadok s „neprispôsobivými“ občanmi v rómskych osadách, keďže to nevedeli a nevedia urobiť všetci tí babráci z politického establišmentu.
Fakt, že sa (aj vďaka veľmi nízkej volebnej účasti i pštrosej politike Smeru) stal banskobystrickým županom, znamená, že v súčasnosti vyčíňa takpovediac legitímne. A tak 30. januára poslal Viktorovi Janukovyčovi list. So záhlavím „Banskobystrický samosprávny kraj“ a z úradnej moci svojho županstva! V liste vtedajšieho prezidenta Ukrajiny žiadal a prosil, aby v žiadnom prípade neustupoval „teroristom z Majdanu“ a hovoril v ňom aj o NATO ako „teroristickej organizácii“ a o Slobodanovi Miloševičovi čoby „srbskom národnom hrdinovi“. Ba reč sa zvrtla aj na z Bruselu diktovanú politiku, ktorej jedným zo zhubných dôsledkov je „zhoršujúci sa zdravotný stav národa“.
Nuž, Slováci napokon predsa len popracovali na svojom občianskom zdraví, keď do prezidentského paláca konečne poslali nekomunistického kandidáta Andreja Kisku, a nie premiéra Fica, patologicky bažiaceho po absolútnej moci v krajine. A trvalo zhoršený zdravotný stav obyčajného extrémistu? Ten nestojí za komentár, hoci by sa bol stokrát stal županom.
Ignorant a cynik
Porekadlo, že starého psa novým kúskom nenaučíš, a že ani staré dvere nebudú vŕzgať ako nové, platí v prípade Kotlebu dupľovane.
Na programe februárového rokovania poslancov Banskobystrického samosprávneho kraja bol aj kladenie vencov a minúta ticha za obete v Kremničke pri Banskej Bystrici, kde počas slovenského štátu fašisti a s nimi kolaborujúci Slováci zavraždili temer 750 mužov, žien a detí. Privážali ich z banskobystrickej väznice a popravovali v bývalých protitankových zákopoch (k prvej poprave došlo v novembri 1944, posledná sa udiala v marci nasledujúceho roku). Čo na to župan Kotleba? Ignorujúc pietny akt zostal sedieť v sále strednej školy v Kremničke a čakal na poslancov. Keď sa vrátili od pamätníka architekta Dušana Jurkoviča, dal pokyn a schôdza pokračovala.
V úvode spomínaný Weisenbacher upozorňuje, že „ak sa občianska spoločnosť nespamätá a nespojí sily proti nástupu extrémizmu, ľudia tohto rangu si o dva roky sadnú aj do parlamentu. Je jasné, že Kotleba a jeho strana bude opäť kandidovať aj v parlamentných voľbách. Navyše, jeho pozícia ako župana, prístup k médiám či legitimita vo verejnosti mu dávajú nové šance. Ak sú dnes demonštrácie, na ktorých sa hajluje, vejú vlajky vojnového štátu a polícia nezasahuje, čo sa asi bude diať, ak bol ich organizátor demokraticky zvolený za predstaviteľa kraja? ... Nebude stačiť len s Kotlebovcami nesúhlasiť, bude treba aj aktívne voči nim vystúpiť.“
Alibisti a biznismeni
Lebo aj Gašparovičovci, Paškovci a Ficovci a ďalší sa aktivizujú. Žiaľ, vtedy, keď treba stiahnuť chvost, zatiaľ čo pasívni sú vo chvíľach, keď treba zaujímať rozhodné postoje a prijímať rozhodnutia, za ktorými si možno stáť. Mentálnu úroveň a mieru alibizmu triumvirátu (dosluhujúci) prezident – predseda parlamentu – premiér flagrantne ukázali rusko-ukrajinské udalosti. „Slovensko si nemôže dovoliť sólo výstupy, s kľúčovým susedom treba komunikovať, počkajme, ako dopadnú rokovania v Európe, vstup cudzích (nie ruských) vojsk na územie Ukrajiny bez mandátu príslušnej medzinárodnej organizácie je porušením medzinárodného práva...“, takto tmársky zneli prvé oficiálne slovenské vyhlásenia na začiatku ruskej agresie. A ak náhodu nešlo o ideovú blízkosť slovenských vládnych socialistov s Kremľom, potom boli na stole čisto obchodné záujmy, ako sa o nich pamätne vyslovil napríklad Miloš Zeman a ako jeho slová rozvinul Tomio Okamura. Prvý citát: „Znepokojuje mě, že investice v Uzbekistánu i dalších zemích jsou ohroženy politikou, která si říká politika ochrany lidských práv.“ Druhý citát: „Lidská práva bychom hájit měli, ovšem faktem je, že zatímco my bojujeme za lidská práva a přicházíme o byznys, ostatní tzv. demokracie sa perou o zakázky, o které my přijdeme bez ohledu na režim.“
Slovensko sa po prezidentských voľbách nezmení. Nový prezident však personifikuje protificovskú alternatívu. Aby sa však vytvorila a mala váhu, životnosť a perspektívu, treba nielen nesúhlasiť, ale aj čoraz aktívnejšie vystupovať. Spoločensko-politické reálie Slovenska k tomu podistým poskytnú dostatok príležitostí.